História

Prvé písomné zmienky o obci sa našli v darovacích listinách z roku 1363 a viažu sa k rodine Kálnássy, ktorá usadlosť i pozemky vlastnila. Viaceré podoby pomenovania obce – Kalnas, Kálnas, Kalnisth, Kalnosch, Kalnischt, Kálnás, Kalnište – majú svoje historické zdôvodnenie. Pôvodná osada mohla vzniknúť niekedy v 12.-13. storočí na slovanskom podloží a je to tvar Kálnás, ktorý sa udržal až do 19.storočia. Nemecké podoby názvu sú známe až z 18. storočia. Slovenská podoba Kalnište je novodobá.

Už v roku 1412 sa tu spomína mlyn. Na začiatku 16. storočia asi bola nejaká malá škola a fara. Okolo roku 1600 sa spomína iba 18 obývaných

 poddanských domov, zemianská kúria, kostol, fara, škola a mlyn. Aj v ďalších písomnostiach zo 14.-16. storočia sa vyskytuje iba tvar Kálnás.

Približne v roku 1650 založili Kálnássyovci v obci Kálnás rodinný cintorín, pochovávať sa v ňom prestalo v roku 1800 po veľkej povodni. Posledným pochovaným bol Ján (1754-1839), jeho náhrobok sa zachoval dodnes a patrí k registrovaným národným historickým pamiatkam.

Do pamätného fondu nehnuteľností z roku 1968 boli zaradené aj kaštieľ, kúria a zvon. O kaštieli a kúrii možno dnes písať už len v minulom čase.

Kaštieľ dal postaviť Alexander Kálnássy v roku 1774. Stojí na kopci v blízkosti rímsko-katolíckeho kostola. Neskorobarokový objekt mal barokové klenby. Pôvodné fasády boli bohato zdobené štukovými nadokennými rímsami, štylizovanými volutovými a mušľovými hlavicami pilastrov. V súčasnosti je neobývaný, v havarijnom stave.

Kúria pochádza z 18. storočia a ide o barokovo-klasicistickú budovu. Kúriu dali postaviť Kolosyovci, ktorí od Kálnássyovcov po roku 

1898 odkúpili celý majetok. V 60. rokoch bola kúria zbúraná.Na rodinnom cintoríne sa zachoval klasicistický náhrobok z roku 1839. Kamenný pomník má nad oválnym nápisom plastický erb rodiny Kálnássy.

V záznamoch rodiny Kálnássyovej sa spomínajú tri zvony, ktoré boli venované tunajším evanjelikom. Zvon z roku 1686 bol pôvodne osadený v drevenej zvonici. Zvon dal zhotoviť Alexander Kálnássy. Zvon v roku 1992 zreštauroval arch. Oliver Kálnássy. Na základe jeho projektu bola postavená nová zvonica, do ktorej bol zvon osadený a vysvätený.

Spomínajú sa ešte dva ďalšie zvony. Veľký zvon, osadený v sečovskom kostole, daroval Adam Kálnássy. O osude tretieho zvona nie sú žiadne údaje, zachovala sa iba mienka, že ho evanjelickým farníkom venoval Andrej okolo rokov 1660-1686.

Až začiatkom 20. storočia sa spomínajú sedliaci, ktorí si prenajímali panské polia. Z remesiel sa uvádza predovšetkým kováč a mlynár. Obyvatelia rozprávali šarišským nárečím.

Domy boli zrubové omazané hlinou a zastrešené slamenou strechou. Na dvore stála studňa s rumpálom.

V roku 1929 sa odovzdala do užívania jednotriedna škola. V tridsiatych rokoch bola založená knižnica, hasičský zbor a začala sa písať kronika obce (1936), mala názov Pamätná kniha obce Kálnist. Druhá svetová vojna otriasla dedinou. Kalnište bolo oslobodené v januári 1945.

V roku 1948 sa vykonala elekrifikácia, o rok na to sa zaviedlo telefonické spojenie. V roku 1956 bol odovzdaný do užívania kultúrny

dom. Umiestnené sú v ňom úrady, jedáleň i predajňa potravín. V roku 1970 bolo založené JRD.

Obnovuje sa komunikácia a sieť verejného osvetlenia.Dokončila sa budova materskej školy a požiarnej zbrojnice. Začala sa výstavba kanalizácie, regulácie miestneho potoka.

Po roku 1989 sa ďalej buduje kanalizácia, vodovod, rekonštruuje sa elektrická sieť a dedina sa plynofikuje.

Nemožno zabudnúť ani na školu, materskú školu a obecný úrad, na čele ktorého od roku 1990 stojí starosta František Štang. Aj jeho zásluhou vychádza informačný bulletin o obci Kalnište.

ERB OBCE

Pochádza z rokov 1250-1251. Podľa legendy znázorňuje uhorskú kňažnú vyslobodenú z tatarského zajatia. Na štíte modrej farby je vyobrazená postava ženy v slávnostnom oblečení červenej farby. Dva levy jej kladú na hlavu kráľovskú korunu. V klenote je postava bojovníka z buzogáňom v ruke. V prikrývadle prevláda modrá so zlatou a červená so striebornou farbou. V inej verzii erbu je postava ženy nezaodetá.

S erbom súvisí aj dodnes zachovaný pečatný prsteň, na ktorom je jedna z verzií rodinného erbu.

Vyobrazenie erbu je možno ešte dnes vidieť na tympanóne jednopodlažného kaštieľa v Želmanovciach, postavenom v 20. rokoch 18. storočia.